História
Archeológ Karol Andel uvádza, že v Trnave pri Laborci v hone Hore jarkami sám zistil nálezy z mladšej doby kamennej, potom tzv. východoslovenské neolitické mohyly, pri lese Huďaj jednu oválnu a jednu okrúhlu mohylu, jednu päť metrov vysokú pri Slivkovom jarku a neďaleko nej tri ďalšie menšie mohyly. Neďaleko trnavského chotára už na michalovskom na Bielej hore-Chomove domky a na stráňanskom poli po jednej mohyle. V Trnave sa o tej piatej mohyle tradovalo, že je to turecký cintorín.
Trnava sa spomína vždy pri delení majetkov okolitého panstva. Richard Marsina v Codexe publikuje listinu, v ktorej je prvá písomná zmienka o Trnave zo 7. septembra 1249 v podobe Turnua, keď šľachtic Peter, syn Sobeslava spolu so svojou manželkou Agátou dáva svojim dcéram Kataríne a Petronele tri dediny Trnava, Vinné a Zalužece. Z obsahu listín o darovaní je zrejmé, že Trnava jestvovala nepochybne pred 13. storočím. Niektorí historici ju dávajú až do 11. storočia. V písomnostiach z 13. – 16. storočia sa vyskytuje pod názvami Turna, Torna, Tarna, čo boli maďarizované tvary pôvodného slovenského nárečového názvu Tarnava, teda Trnava. Ten korení v slove tŕň, označujúcom kerovitú drevinu, ktorá sa hojne vyskytovala na mieste, kde vzniklo tamojšie sídlisko.
Trnava bola v prvej polovici 13. storočia majetkom šľachtica Petra, možno už jeho otca Sobeslava. Petrova dcéra Petronela v roku 1258 darovala svoju časť majetkov panstva Michalovce a aj v Trnave sestre Kataríne. Vo vlastníctve ich dedičov, šľachticov z Michaloviec, bola Trnava nepretržite v nasledujúcich storočiach.
V prvej polovici 14. storočia sa so súhlasom zemepánov usadili pri Trnave prisťahovalci so šoltýsom a podľa zákupného práva vybudovali nové sídlisko, ktoré sa stalo samostatnou obcou. Žili tam ešte v druhej polovici 16. storočia. Dve Trnavy mali priliehavé názvy Malá Trnava a Veľká Trnava, respektíve Nižná a Vyšná Trnava.
V roku 1374 sa v Trnve nachádza kostolík s cintorínom. Bol to drevený kostolík, vybudovaný okolo polovice 14. storočia usadlíkmi podľa zákupného práva.
V roku 1427 boli sedliacke domácnosti okrem richtárovej a šoltýsovej zdanené daňou kráľovi od 43 port. Dedina vtedy patrila 5 šľachtickým rodinám. Stálo tam vyše 45 domov. Počas druhej polovice 15. a v 16. storočí sa časť sedliakov odsťahovala, viacerí po strate pozemkov schudobneli. V roku 1567 a 1588 sedliakov zdanili o 12,5 resp. 7 port.
V roku 1588 v oboch dedinách so samostatnými richtármi hospodárilo len 15 sedliackych domácností, 17 želiarskych a 4 šoltýske.
V roku 1599 stálo vo Veľkej Trnave 44 a v Malej Trnave 15 obývaných poddanských domov. Aj napriek tomu ostala veľkou dedinou. Koncom 16. storočia mala výlučne poddanské obyvateľstvo. V roku 1715 tam hospodárilo len 7 sedliackych a jedna želiarska a v roku 1720 len 6 sedliackych domácností. V kaštieli bývali šľachtici. Chotár obce je známi vinicami.
Časť poddanského obyvateľstva bola katolícka, časť gréckokatolícka, tvoriac v polovici 18. storočia gréckokatolícku farnosť. Trnava sa charakterizuje ako slovenská dedina.
Názov obce sa vyvíjal nasledovne: 1249 Turnua, 1258 Tornoa, 1408 Kys Tarna, 1419 Alsotarna, 1808 Tarnawa a až v roku 1920 Trnava a od roku 1948 Trnava pri Laborci.
Známe sú počty obyvateľov od roku 1869 a kolíšu sa od 665 po 748 v roku 1900, 684 v roku 1930, 683 v roku 1948, 645 v roku 1970 po 547 v roku 1999. V roku 1828 žilo 466 obyvateľov v 49 domoch, dnes je to 180 domov.
Bývanie za posledných sto rokov sa menilo tak, ako je to charakteristické pre poľnohospodárske časti východného Slovenska. Poslednú tretinu 19. storočia charakterizujú trojpriestorové domy-chyža, priklet a komora, buď zrubové, alebo dreveno-hlinené. V jednom dome žilo aj viacero rodín.
Koncom 19. storočia sa vracali prví vysťahovali z Ameriky s peniazmi, čo umožnilo zlepšiť a zmeniť bývanie. Rodiny sa začali osamostatňovať.
V 20-tych a 30-tych rokoch aj po vplyvom Amerikánov sa budujú tehlové domy, rozšírovala sa ich dispozícia do hĺbky dvora. Po roku 1945 sa stavali domy s pôdorysom tvaru L a štvorca v intraviláne aj mimo neho. Hygienické vybavenie bolo ešte mimo objektu. Od 70-tych rokoch sa začali stavať poschodové domy, zvýšil sa štandard bývania. V 80-tych rokoch pribudla záhradkárska osada.
Pôvodne vretenovite rozšírená ulicovka s dominantou kostola sa vývojom vidlicovito rozrástla. Cez potok sú zachované ojedinelé kamenné mostíky, ktoré sú spolu s gréckokatolíckym kostolom a kúriou evidované v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.
Kúria Ehrenheimovcov bola pôvodne barokovoklasicistická z polovice 18. storočia, po roku 1953 bola prestavaná a prefásadovaná. Bol to súbor budov s ústrednou prízemnou kúriou a bočnými hospodárskymi budovami situovanými symetricky z oboch strán na rovnakú vzdialenosť.
Kostol Zoslania Ducha svätého je barokový, postavený v roku 1713, opravovaný v roku 1870 – 1872 a niekoľkokrát aj v tomto storočí. Je to jednoloďová baroková stavba s oblým uzáverom presbytéria a predstavanou vežou. Presbytérium je zaklenuté valenou klenbou, v lodi má valená klenba štyri lunety. Strecha veže bola pôvodne krytá šindľom.
Na kopci Hirjač v lese je zachovaný cintorín pôvodných šľachtických majiteľov obce z rodu Ehrenheim a Sztaray a ich rodinných príslušníkov od minulého storočia.
Obec bola oslobodená 26. novembra 1944. 27.-30. októbra sú nad dedinou letecké útoky a susedná obec Vinné je vypálená. Nemci odchádzajú 25. novembra. Nasledujúci deň v ranných hodinách prichádza Červená armáda. Tanky ostávajú v dedine do jari 1945.V roku 1945, na čele obce stál Ján Koucun, obnova hospodárstva. V roku 1947, Ján Badida, parcelácia veľkostatkárskeho majetku.
V roku 1941 bolo v obci založené potravné družstvo. 27.II.1952 slávnostne začala autobusová doprava do obce. Na začiatku 50. rokov bolo asi 50 nevysvetliteľných požiarov.
1956 elektrifikácia obce, 28.2.1957 sa zapojilo elektrické svetlo so slávnosťou pri transformátore. 22.11.1995 bol napojený posledný dom.
Prvé menšinové družstvo 4. typu so 49 roľníkmi vzniklo v roku 1958. Michal Tomovčík, člen správy, doviedol družstvo v roku 1966 k celoobecnému. V roku 1974 bolo zlúčené do JRD Vinné Pavla Borša.
V roku 1964 za tajomníka a predsedu Pavla Štefaniča bola vybudovaná asfaltová cesta do dediny, predajňa s rozličným tovarom, zavedený miestny rozhlas a verejné osvetlenie, reguloval sa potok.
V roku 1971 Štefan Palička a predseda Jozef Badida začali s výstavbou kultúrneho domu.
Rok 1973 sa nesie v znamení doplňovacích volieb a až do roku 1976 na čele obce stál Štefan Fedorčák. Pokračuje sa vo výstavbe kultúrneho domu, asfaltovanie miestnych komunikácií, oplotieva sa cintorín, opravuje Materská škola. Začal pracovať Zbor pre občianske záležitosti a založil sa spevácky súbor Tarnavčanka, ktorý vedie učiteľka Šamudovská. Miestna ľudová knižnica bola vyznamenaná titulom Vzorná knižnica.
Od roku 1981 do 27.11.1986 stavba Hydinárskeho závodu, ktorý patrí pod Výskumný ústav Ivanka pri Dunaji.
Rok 1976 – za Michala Kuriplacha je dokončená výstavba kultúrneho domu a rekonštukcia miestneho rozhlasu.
1987 – Ľubica Mišľanová – ukončený je hlavný rozvod plynu do obce a prípojky pre 12 domácností. V roku 1988 je kolaudácia plynofikácie domácnosti napojených 110. V roku 1989 sa splynofikuje budova MNV a základná škola.
1991 – 1998 – Jozef Ontknoc – starosta obce – studňa na cintoríne, úprava okolia obecného úradu, návrh erbu obce, príprava kanalizácie.
1991 – nová predajňa Rozličného tovaru, majiteľom je Mojmír Koščák, 1993 – oslavy storočnice narodenia Viliama Gaňu s odhalením pamätnej tabule. Roku 1996 má obec 15 podnikateľov, založené je požiarné družstvo.